Po vynútenej prestávke Vám prinášam zážitky z prostredia omnoho bližšieho, aké som opisoval v minulých článkoch. Súľovské skaly, podcelok Súľovských vrchov na severozápadnom Slovensku mám bežne na dosah mestskou hromadnou dopravou z rodnej Považskej Bystrice. Toto mesto je z Českej republiky výborne dostupné a od hraníc je naozaj len kúsok.
Skaly samy osebe predstavujú nádhernú, turisticky vyhľadávanú lokalitu, kde platí , že na relatívne malej ploche (543 ha) si človek užije rozmanité, miestami vyslovene unikátne prostredie. Ide o zlepencové skalné mestá s pomerne častým výskytom vápencov a dolomitov. Je možné tu blúdiť pomedzi kamenné veže, ihly, bralá, okná, brány či dokonca hríby. Nadšencov geológie naviac potešia krásne synklinály a antiklinály, ktorými je toto pohorie známe, no vďaka neobvyklým hradom neprídu skrátka ani fanúšikovia histórie a o milovníkoch živej prírody ani nehovorím. Keďže som tento výlet naposledy volil, ako ukážku pre známeho, vybral som hrebeňovku od severu na juh. Trasa nie je náročná na fyzičku (asi 30 km), no zložitá orientácia a nedostupnosť vody, skoro po celej trase ju, ako celok, mierne komplikuje. Ináč značenie je tu husté a na vysokej úrovni, takže s týmto nie je problém.
Začínalo sa v dedine Dolný Hričov, kde stojí vlak. Odtiaľto stačí prebehnúť cez cestu do Hričovského Podhradia, kde sa dá napojiť na červenú turistickú značku, smer juh. Prvými skalami tu začína cieľové pohorie. Tým, ktorí tu nikdy neboli, odporúčam aby sa jej držali, pretože, ako som už spomínal, orientácia mimo značku je celkom náročná.
Po červenej sa cez Podhradské lúky dostanete k hradu Hričov, ktorý proste nemôžete minúť. Zrúcanina stojí sama na prvej výraznejšej skalnej ostrohe Súľovských skál. Hričov stojí za návštevu, ide pravdepodobne o najstarší hrad v širokom okolí so zaujímavými stavebnými prvkami s nádherným kruhovým výhľadom. Smerom k juhu je vidieť skoro celú trasu. Nasleduje trochu monotónny úsek lesom, vedený stále po červenej. Turistovi to však skaly vynahradia hneď po prvej križovatke (Roháč, Čiakov). Z červenej na pravo odbočuje zelená, ktorou sa dá asi po 1, 7 km dostať k Hlbockému vodopádu. Ľavá odbočka vedie k omnoho bližšej Obrovskej bráne (miestni jej však hovoria Brána v Slopoch) a od nej sa dá prejsť po žltej k škrapovej malej jaskyni; Šarkanej diere, dlhej asi 60 metrov. Následne sa dá vrátiť k roháčskej križovatke, alebo pokračovať po žltej na juh, no tým sa človek pripraví o vrcholové partie Skál.
Od roháčskeho rázcestia, znova po červenej popod Bradu (816 m. n. m), najvyšší vrch Súľovských skál sa treba vydať na juh. Tu treba dávať pozor a sledovať ľavú stranu, v húští je skrytá nádherná Štefánikova vyhliadka, ktorú stojí za to navštíviť. Ďalej po skalinách sa dôjde ku križovatke (Lúka pod hradom), tu sa treba napojiť na zelenú a po rebríkoch, mostíkoch i pomocou reťazí vystúpiť na Súľovský hrad. Dnes už zrúcanina hrádku prakticky vytesaného do skaly ponúka opäť krásne výhľady i keď tie si žiadajú aspoň základné lezecké skúsenosti.
Z hradu sa po zelenej, tiež cez skaly s občasnou reťazou, či mostíkom, turista dostane do najväčšieho skalného mesta, v ktorom vyniká tá väčšia zo súľovských skalných brán, vyššia, subtílnejšia a s typickým zalomením; Gotická brána. Tu sa dá hodiny blúdiť v blízkom okolí a užívať si bizarné skalné útvary. Odtiaľto sa už len zbehne lesom k asfaltovej ceste ku križovatke Súľov-parkovisko.
Kto chce môže si chytiť bus do Bytče, no ja odporúčam pokračovať po červenej značke hore Čiernopotockým údolím popod južnejšiu časť skál a vystúpiť k prameňu potoka a odtiaľ zas klesnúť do Vrchteplej. Tu už vlastne začínajú Súľovské vrchy, ale to vôbec nevadí :). Odtiaľto sa stále klesá po červenej po asfaltke okolo Manínskeho potoka, cez miestne tiesňami, vyhĺbené týmto potokom. Prvou z nich je hneď pod dedinou Kostolecká tiesňava, ktorej dominuje Kostolecký dóm Ide o jeden z najväčších skalných previsov v Západných Karpatoch. Spadá z neho mohutný sutinový kužeľ. V stenách sú odkryté nádherné príklady zvrásnenia druhohorných vápencov. Vlastne celá úžina sa prerezáva antiklinálou. Pozdĺž potoka cez dedinu Záskalie sa vstupuje do Manínskej tiesňavy. Tesne pred jej vchodom je jedna z mála studničiek.
Manínska tiesňava je veľmi známe miesto, ktoré si zahralo v niekoľkých slovenských i československých filmoch. Okrem toho, ide i o svetoznámu lezeckú lokalitu, ktorá vychovala veľa horolezeckých legiend a ktorá je známa i veľmi ťažkými traťami. Ich zložitosť dokladá i miestny symbolický cintorín, ktorý sa, bohužiaľ, pomerne často rozrastá.
Z prírodného hľadiska stojí za zmienku špecifická, obrátená mikroklíma, ktorá umožňuje výskyt horských druhov a i to, že teplomilné rastliny rastú vo vyšších polohách, ako chladnomilné druhy, ktoré sú usadené na úrovni potoka. Kúsok za najužším miestom (3,7 m) najužšej tiesňavy na Slovensku, ktoré je zároveň i najužším miestom, kadiaľ prechádza cesta prejazdná pre autá, sa už úžina roztvára a turista tu nájde zástavku mestskej hromadnej dopravy a môže sa zviesť do Považskej Bystrice.
Pochádzam zo severozápadného Slovenska, kraja známeho rozmanitými prírodnými krásami. Momentálne však bývam v Znojme a pôsobím, ako doktorand na MU v Brne v obore archeológia.
Preferujem pešiu turistiku vo všetkých možných variantoch, od prechádzky lesom až po trekking, …
